Mari Jungstedtová: Této tiché noci

O Mari Jungstedtovej som už dávnejšie počula ako o ďalšej skvelej severskej autorke. V hľadáčiku som mala jej predchádzajúci román Neviditelný. Skôr, ako som sa k nemu dostala, sa dostal ku mne – jej najnovší román s názvom Této tiché noci. Aká teda Jungstedtová je?

Nebudem ju porovnávať s Nesbom alebo Larssonom, jej slávnejšími kolegami. Nezaslúži si to, hoci je pravda, že svojimi očami hodnotím týchto pánov lepšie. Jungstedtová je predovšetkým iná, a to je len dobre (načo by nám bolo 10 autorov píšucich rovnako?).

Celý príbeh sa odohráva na švédskom ostrove Gottland v Baltskom mori, kúsok južnejšie od hlavného mesta, Štokholmu. Všetky postavy priamo i nepriamo hovoria o tomto mieste veľmi pozitívne ako o veľmi príjemnom mieste pre život. Celkom rada by som sa tam išla pozrieť, keď sa opäť niekedy vyberiem do Švédska.

Samotný príbeh Této tiché noci ma v spomienkach vrátil k obdobiu, kedy som prečítala snáď všetky knihy od Dicka Francisa, najznámejšieho spisovateľa, píšuceho detektívky z dostihového prostredia. Už od začiatku sa tu rozvíja niekoľko dejových línií, ktoré zdanlivo nemajú žiadnu spojitosť. Až niekde v polovici knihy sa začnú všetky preplietať, čo je trošku škoda, keďže pre mňa bola až do polovice kniha skôr nudná.

Na jednej strane sledujeme prípad vraždy fotografa Henryho Dahlströma, ktorý na dostihoch vyhral veľkú sumu peňazí, na druhej strane osud iba 14-ročnej Fanny. Tá je ukážkovým sociálnym prípadom (matka alkoholička vôbec nepostrehne, do akých problémov sa jej mladučká dcéra zamotáva…). Komisár Anders Knutas so svojím tímom hľadá, čo tieto dve osoby spája – musí tak urobiť čím skôr, pretože tlak médií narastá…

Aká by to bola detektívka, keby postupne negradovala a neponúkla nečakané vysvetlenie? Ak vás zaujíma, ako skončila táto, odporúčam si knihu kúpiť.