Kurt Vonnegut: Raňajky šampiónov

Kurt Vonnegut je taká novšia klasika v svetovej literatúre. No možno ho niektorí vôbec nepoznáte. Pôvodom je Američan (1922 – 2007) a preslávil sa svojským štýlom, v ktorom sa mieša satira, čierny humor a prvky sci-fi. Vo svojich dielach nemá problém striedať časové roviny, využíva alegóriu, popkultúrne prvky i satiru a cez to všetko mieša autobiografické prvky. Najčastejším terčom jeho kritiky bol vraj americký spôsob života, ale aj vojna a všetko, čo s ňou súvisí. Vďaka kritike americkej spoločnosti bol jedným z mála amerických autorov, ktorí mohli vychádzať počas socializmu aj u nás.

Od Kurta som kedysi čítala Bitúnok č. 5 a páčilo sa mi to. Mala som pri tej knihe taký ten pocit, poznáte to, keď si prečítate od niekoho jednu knihu a viete, že už možete od toho autora čítať všetko. Platí to podobne aj v hudbe.

Raňajky šampiónov sú teda druhou knihou prečítanou od Kurta. Na zadnej strane obálky je citát:

Vonnegut je ako George Orwell, Dr. Caligari a Flash Gordon zmiešaní do spisovateľa… bláznivý, no morálny šialený vedec.

Citát sa mi páči. A Raňajky šampiónov sú o tomto (text z prebalu knihy, výstižný, takže obšlohnem):

Román  nás privedie k Vonnegutovmu alter egu, spisovateľovi sci-fi Kilgorovi Troutovi, ktorého poviedky uverejňujú výlučne pornografické časopisy. Preto je Kilgore veľmi prekvapený, keď ho jeho úplne neznámy obdivovateľ pozve na literárny festival v Midland City (to je nejaká prdel sveta). Kilgore sa vydáva cez celé Spojené štáty v ústrety Dwaynovi Hooverovi, o existencii ktorého nemá zatiaľ tušenie. Na záver nechá rozprávač Kilgora stretnúť sa so Stvoriteľom vesmíru – samým Kurtom Vonnegutom. Veď kto iný je pre Trouta Stvoriteľom než spisovateľ, ktorý ho stvoril?

V knihe sa prelínajú kapitoly po jednej venované raz Kilgorovi a raz Dwaynovi, ktorí sa k sebe nič netušiac približujú. Pre jedného z nich bude ich zrážka osudná. A pre druhého? Viac než to.

Pomedzi text (nepísaný úplne súvisle, ale v akýchsi odrážkach) sú rôzne kresby. Pripomínajú tie z Malého princa. Až na to, že kreslí ženské vagíny a bobrov. Áno, to je vlastne to isté. Mužské postavy charakterizuje cez rozmery ich pohlavných údov. Pre niekoho vulgárne, no pôsobí to tak neutrálne a vecne, ako keby o tom hovoril bláznivý Samko Tále.

V deji sa človek nestratí, páči sa mi, že to nie sú len žiadne lyrické útržky. No aj tak je v texte kopec odkazov a odbočiek, dokonca miestami autor spomína zdanlivo bezvýznamné veci, aby tieto dostali v ďalšom texte nové súvislosti. Súvisí to aj s jeho postavou rozprávača, do ktorého sa autor projektuje. Hrá sa so svojimi postavami ako bábkar.

Teraz si Trout začal uvedomovať, že sedí v tesnej blízkosti človeka, ktorý ho stvoril. Uviedlo ho to do rozpakov. Nevedel, ako má zareagovať, najmä keď jeho reakcie mohli byť len také, aké som chcel ja.

Bizarné Kilgorove poviedky sú na prvý pohľad naozaj treťotriedne, no pozornému oku v nich neujde satirická kritika celej spoločnosti. Nešetrí nikoho. O poviedke Tancujúci blázon napísal:

Toto bola zápletka: na Zemi pristál s lietajúcim tanierom tvor menom Zog, aby vysvetlil ľuďom, ako zabrániť vojnám a vyliečiť rakovinu. Priviezol tieto informácie z planéty Margo, kde sa obyvatelia dorozumievali prdením a stepovaním.

Zog pristál v Connecticute. Sotva sa dotkol zeme, uvidel horiaci dom. Vbehol do domu a prdel a stepoval, aby varoval ľudí, že im hrozí strašné nebezpečenstvo. Majiteľ domu roztĺkol Zogovi hlavu golfovou palicou.

A ešte nad jednou vecou som pri čítaní rozmýšľala. Do akej miery existuje umelecké dielo bez svojej interpretácie?